|
S
láskou spomínam
Moj úplne prvý psík
bol starucký pekinský palácový psík menom Amir. Nevieme, aký bol starý, ked sa
ku nám dostal, ale prezil u nás nádherných 5 rokov. Bol dost
v zúbozenom stave, mal sedý zákal na jednom (neskor na oboch ockách), máme
podozrenie, ze mal v minulosti aj zlomený chvost a rebro. Ale
nastastie bol to správny drzák, ktorý sa u nás udomácnil velmi rýchlo. Na
nom som sa naucila, ako sa o takého psíka postarat. Mala som vtedy 9
rokov a brala som to velmi vázne. Zial, po piatich krásnych rockoch sme sa
s ním rozlúcili a umrel mojej mamine na rukách. Tá sa zaprisahala, ze
uz nikdy viac psa nechce. Ze nechce toto všetko (smrt) znova zazívat. Po roku
nám zacalo v domácnosti „cosi“ chýbat a jeden známy mal na darovanie
nádherného velkého psa – rotvajlera. Ja som neváhala a priviedla domov
velké cudo. Bol to 11 mesacný „skoro rotvajler“, lebo casom sme zistili, ze je
to vlastne krízenec rotvajlera a labradora. Bol to najlepsí kamarát, akého
si moze 14 rocné dieta priat. Zacali sme spolu chodit na cvicák. Bol úzasný.
Ucil sa síce trosku pomalsie ako ostatné psíky v kurze, ale zapamatal si
to na celý zivot. Jeho najoblúbenejsí povel bol „daj pusinku“, „daj labku“ a
„ideme papat“. Tak ako správny labrador, ale aj rotvajler bol aj Brutusko
nesmierne pazravý. Za kúsok zrádla by hádam predal aj „svoju rodinu“.
Po rocnom
spolunazívaní s Brutuskom som zacala este s jednou kamarátkou
navstevovať bratislavský útulok a vencili sme tie úboziatka. A do oka
mi padol malý, spinavý strapácik. Bol tam asi už 4 dni a ja som si strasne
zelala, aby to bol psík a mohla ho vziat ku nám domov. A bol !!! Tak som vzala malého spinavého havina do
ruksaku a odisla s nim domov. Najprv bolo doma „rusno“, ze ci som sa
zbláznila, mat dvoch psov v byte. A ako sa budú znásat? Nakoniec sa
znásali velmi dobre a malý chlpácik zostal a dostal meno Hugo. Po
dokladnom vycistení, osetrení a ostrihaní zalepenej a zagucenej srsti
sme zistili, ze je to psík s tetovaním na stehienku a bol to Lhasa
apso. Bol v prísernom stave. Vsetkého sa bál a bol velmi chorý. Dva
týzdne som s ním chodila denno denne k veterinárovi. Mal zápal
priedusiek psinkového komplexu. Co bolo velmi nebezpecné a mohol sa
nakazit aj Brutusko.
Ked sa Huginko
ako-tak dostal z toho najhorsieho, zacal si pomaly na nás zvykat. Bol
strasne dobrucký, za celý cas, co zil s nami po nás ani raz nezavrcal,
nezastekal. Bol absolútne nedominantný, nemal rád násilie. Brutusko ho
ochranoval. Boli úzasní spolu. Aj ked sa spolu nehrávali, stále boli pri sebe
a dotýkali sa telíckami. Prezili spolu sedem a pol roka, pokial
nezasiahla zákerná choroba – rakovina. Huginkovi narástol nádor na análnych
zlazách a bol 4x operovaný. Ked to s ním islo dolu vodou a mal
uz velké bolesti, rozhodli sme sa ho dat uspinkať. Bolo to príserné. Smútili
sme vsetci, dokonca aj Brutusko. Preto som to uz nevydrzala a o tri
mesiace som priniesla domov v náruci malého Backa. Vtedy už 10 rocný
Brutusko zo zaciatku chvílu trucoval, ale Back ho vzdy vyprovokoval k spolocnej
hre. Stali sa najlepšími kamarátmi. Brutusko pri nom omladol, spolu vyvádzali,
vyhádzali nám pár krát smetný kos, ale hlavne, ze bola sranda.
Bola, ale iba do
polovice januára 2005. Koncom januára nastali s Brutuskom problémy.
Nechcel papat, co bol varovný signál. Mal nafúknuté brusko, utekali sme
k veterinárovi. Tam zistil, ze má silnú plynatosť. Chodili sme tam 2
týzdne na injekcie, infúzie. Schudol asi 8 kg. Spravili sa krvné testy a veterinár
zistil, ze mu zlyhávajú oblicky a musí okamzite na operáciu. Pri operácii
sa zistilo, ze má obrovský nádor v brusku a museli mu odstránit aj
slezinu. Nádor bol rozlezený po celom telícku. Operáciu statocne prezil
a odniesli sme si ho domov. Tam sme sa pri nom striedali so sestrou
a mamou. Nosili mu caj, umývali, ked sa povracal. Bolo to strasné. Ale pre
neho urcite viac. Kazdý den sme chodili aj na antibiotiká. Ranu mal krásnu,
vsetko vyzeralo byt v poriadku, len Brutuskovi sa „nechcelo“ na nohy.
Mysleli sme si, ze sa opústa. Na nic nereagoval, z nicoho sa netesil.
Nechcel nic papat. Ked sme mu isli dat zo striekacky nieco do papulky, strasne
zatal zúbky a nechcel. Bojoval proti nám. Na siesty den sme isli so
sestrou a priatelom k veterinárovi a on mu spravil sonografiu
bruska a povedal prísernú vetu : „Viete, on má dalsí velký nádor na
peceni. A byt to moj pes, tak ja ho dalej netrápim“
Zavolali sme maminu
a ocka a tí sa prisli s Brutuskom rozlúcit. Bolo to 9. februára
2005.
3. mája 2005
by sa bol dozil 12 rokov.
Milaovala som vsetkych
svojich psikov tak,
ako to len bolo mozne.
Ale Brutusko bol ten
NAJ. To nebol iba pes,
to bol partak. S nim
sa dalo rozpravat, bol
skratka velmi, velmi
mudry, vnimavy a rozvazny.
A kazdy, kto sa s nim
stretol co i len raz
- si ho zamiloval.
AMIRKO
 
HUGINKO
 
BRUTUSKO
 
 Ked umrie psík, ktorý je na zemi niekomu velmi blízky, dostane
sa na kraj Dúhového mosta. Sú tam krásne lúky, kopce a jazerá, kde sa nasi psí
kamaráti spolu hrajú. Majú vela dobrého jedla, pitia, slniecka, sú v teple a v
pohodlí. Psík tu opat omladne, moze volne behat, na
odpocívanie má makký pelech z prachového peria. Nic ho nestrasí, nie sú tam
búrky ani ziadni nepriatelia. Nasi chlpatí kamaráti majú vsetko po com im
srdcia túzia a co im v zivote nebolo dopriate. Ten kto bol chorý je zdravý a
pri plnej sile. Sú stále takí, ako si ich pamatáme z najkrajsích snov. Sú stastní,
az na jednu malickú výnimku - chýba im najvacsí priatel. Človek a pes.
Vsetci sa spolu hrajú, az príde den, ked sa
psík zrazu zastaví, spozornie a hladí do dialky. Jeho jasné oci sa rozziaria a
telo sa nadsením rozochveje. Opustí kamarátov a rozbehne sa zelenou trávou k
obzoru, stále rýchlejsie a rýchlejsie. Objavil svojho ludského priatela a ked
sa konecne stretnú, tuho sa objímu. V radostnom, bláznivom vítaní psík olíze
tvár, ruky pohladia jeho hlavu a clovek sa znova pozrie do verných ocí, ktoré
na tak dlho zmizli z jeho zivota, ale nikdy sa nestratili z jeho srdca. Uz ich
nic nerozdelí.
A vtedy prekrocia spolu Dúhový most...
|
